dušičky

Znovu je tu čas stíšenia a zaspomínania si na milovaných, ktorí už nie sú medzi nami. Je to čas kedy sa snažíme s detičkami spomaliť,  zapaľujeme sviečky, vytiahneme staré rodinné albumy, ktoré tak starostlivo pre nás ešte ručne lepili naše maminky a listujeme fotkami. Obzvlášť krásnymi čierno bielymi....kde naše mamy zachytili daný okamih a nemali možnosť ako teraz "naklikať "desať fotiek a vybrať spomedzi nich jednu najkrajšiu, v tom lepšom prípade...lebo väčšinou aj tak zostanú stratené medzi ďaľším množstvom mobilom nafotených fotiek...a to žiaľ hovorím aj z vlastnej skúsenosti. O to viac si cením tieto chvíle kedy oprášime prach starých albumov a vydáme sa s deťmi na rozprávanie príbehov o našich dedkoch, babičkách, ktorých už žiaľ nestihli zažiť osobne a tak práve v tento dušičkový čas sa k nim aspoň o krôčik priblížime a porozprávame im o ich detstve, čo radi robili...spomíname....nesmútime...lebo veríme, že sa raz stretneme a za tu vieru sme vďační....

Vydáme sa na prechádzku lesom, kde pestré plody a listy jesene nazbierame a aj tento rok sme s detičkami vyrobili papierové venčeky na hrobček, naaranžovali sme do kochlíka kytičku a z listov a krepového papiera vyrobili kahance na sviečky. Vyberieme sa spolu na cintorín...Zaujímavé je že, môj manžel vždy zabalí zo sebou aj malú metličku, aby hrobčeky očistil a v dobrom úmysle  prejavil že sa o ne postaral...Ja akosi vidím krásu opadaných listov na studenom vlhkom pomníku. Opadané listy aj živé kvety nám pripomínajú pominuteľnosť a obmedzený čas, ktorý máme na zemi. Menia svoju formu, ako všetko živé. Dušičky počas jesene sú vhodným obdobím, kedy si môžeme  pominuteľnosť uvedomiť.

V jednom článku som čítala ako všetky sviatky a sviatok dušičiek k tomu nepopieratelne patrí, sa stavajú našou konzumnou dobou sviatkami odpadu. Hromady predaných umelých kvetov, vencov...Dnes som dokonca videla na hrobčeku plastový kahanec s LED svetielkom...môže byť niečo viac ako živé svetlo horiacej sviečky? Verím, že niekedy stačí silná a úprimná myšlienka na človeka, ktorý už nie je medzi nami a, že prostredníctvom nej sa  s ním môžeme spojiť silnejšie, ako cez blikajúci kahanec. Rada by som zdielala myšlienku čo som čítala: "To hlavné predsa nie je pod náhrobným kameňom. Dôležité je to, čo je mimo hmoty. Neuchopiteľné. Možno by stačilo zmeniť pohľad na vec. Skúsiť brať cintorín ako miesto, na ktoré nemusíme nosiť a hromadiť veci. Skúsme si z neho skôr niečo vziať. Pookriať. Nebáť sa smrti, ale poďakovať za život."