dušičky

Znovu je tu čas stíšenia a zaspomínania si na milovaných, ktorí už nie sú medzi nami. Je to čas kedy sa snažíme s detičkami spomaliť,  zapaľujeme sviečky, vytiahneme staré rodinné albumy, ktoré tak starostlivo pre nás ešte ručne lepili naše maminky a listujeme fotkami. Obzvlášť krásnymi čierno bielymi....kde naše mamy zachytili daný okamih a nemali možnosť ako teraz "naklikať "desať fotiek a vybrať spomedzi nich jednu najkrajšiu, v tom lepšom prípade...lebo väčšinou aj tak zostanú stratené medzi ďaľším množstvom mobilom nafotených fotiek...a to žiaľ hovorím aj z vlastnej skúsenosti. O to viac si cením tieto chvíle kedy oprášime prach starých albumov a vydáme sa s deťmi na rozprávanie príbehov o našich dedkoch, babičkách, ktorých už žiaľ nestihli zažiť osobne a tak práve v tento dušičkový čas sa k nim aspoň o krôčik priblížime a porozprávame im o ich detstve, čo radi robili...spomíname....nesmútime...lebo veríme, že sa raz stretneme a za tu vieru sme vďační....

Vydáme sa na prechádzku lesom, kde pestré plody a listy jesene nazbierame a aj tento rok sme s detičkami vyrobili papierové venčeky na hrobček, naaranžovali sme do kochlíka kytičku a z listov a krepového papiera vyrobili kahance na sviečky. Vyberieme sa spolu na cintorín...Zaujímavé je že, môj manžel vždy zabalí zo sebou aj malú metličku, aby hrobčeky očistil a v dobrom úmysle  prejavil že sa o ne postaral...Ja akosi vidím krásu opadaných listov na studenom vlhkom pomníku. Opadané listy aj živé kvety nám pripomínajú pominuteľnosť a obmedzený čas, ktorý máme na zemi. Menia svoju formu, ako všetko živé. Dušičky počas jesene sú vhodným obdobím, kedy si môžeme  pominuteľnosť uvedomiť.

V jednom článku som čítala ako všetky sviatky a sviatok dušičiek k tomu nepopieratelne patrí, sa stavajú našou konzumnou dobou sviatkami odpadu. Hromady predaných umelých kvetov, vencov...Dnes som dokonca videla na hrobčeku plastový kahanec s LED svetielkom...môže byť niečo viac ako živé svetlo horiacej sviečky? Verím, že niekedy stačí silná a úprimná myšlienka na človeka, ktorý už nie je medzi nami a, že prostredníctvom nej sa  s ním môžeme spojiť silnejšie, ako cez blikajúci kahanec. Rada by som zdielala myšlienku čo som čítala: "To hlavné predsa nie je pod náhrobným kameňom. Dôležité je to, čo je mimo hmoty. Neuchopiteľné. Možno by stačilo zmeniť pohľad na vec. Skúsiť brať cintorín ako miesto, na ktoré nemusíme nosiť a hromadiť veci. Skúsme si z neho skôr niečo vziať. Pookriať. Nebáť sa smrti, ale poďakovať za život."

ozdbili sme si okná jeseňou

Na výrobu obrázkov som použila tvrdý papier na ktorý som nakrelila motív a ten potom vyrezala orezávačom. Na vyrezanú zadnú stranu som nalepila pauzovací papier a na ten som potom lepila farebný hodvábny papier, pauzovací papier.

gaštanové kométy

Veľmi jednoduché a efektné kométky. Stačí iba zopár prúžkov krepového papiera (dajú sa použiť aj stužky) , špagátik a gaštan :) A keď lietajú vzduchom, radosť pozerať...

jablčkove hodovanie v kozárovciach

plstené a voskové žalude

od zrnka k palacinke

Už dlhšie som si nenašla čas sadnúť si k blogu a zapísať zopár spomienok, ktoré sme za posledné obdobie prežili. A aj napriek tomu, že obdobie Dožiniek je už za nami, rada by som detičkám zapísala aspoň to ako sme spolu od zrnka až k palacinke prišli. Celé leto som sa tešila ako s detičkami vybehneme na polia a zatancujeme si medzi hojdajúcimi sa kláskami, nazbierame zopár kláskov do batôžka, aby sme si čerstvý chlebík upiekli a vázičku ozdobili. Avšak tento rok nás predbehli poľnohospodári, ktorí zožali naše zrnká skôr než sme sa na polia stihli vybrať. Tak mi veru aj ľúto bolo, som sa na to tešila. Tento rok sa pretrhlo vrece zo svadbami, a namiesto dovoleniek sme pobehali dokopy 5 svadieb. Najďalej sme sa vybrali svadbovať na východ Slovenska. Počas cesty sme zastavili na salaši, oddýchnuť si a trocha si pobehať po dlhšom sedení v aute. Tak sme sa najedli a vybrali na prechádzku k blízkemu lesíku vedľa ktorého sa rozprestieralo pole. Pole zorané, ale na behanie parádne. Ako sme sa tak polom rozbehli, krásne prekvapenie sme tam našli. Vykúkali na nás zabudnuté klásky. Teda musím povedať, že radosť to bola veľká, že aspoň za vrecúško kláskov sa nám podarilo nakoniec nazbierať. A mysleli sme aj na myšky, ktoré si už chystajú zásoby na zimu a klásky sme na poli nechali aj im. Keď sme sa vrátili domov, zrniečko po zrniečku sme z kláskov povyberali. Mlynček na obilie žiaľ nemáme, tak sme zrnká zomleli na mlynčeku na kávu. Zostala nám nakoniec ozaj malá kôpka múky. Tak z pôvodného plánu upiecť chlieb sme zainprovizovali a upiekli si jednu palacinku. Tu sme rozkrojili na 4 časti a spoločne sa rozdelili. Bol to krásny zážitok a detičky na to ešte radi spomínali. Nakoniec som vďačná za tú jednu palacinku, obzvlášť v dobe absolútnej hojnosti v ktorej žijeme. Človek si môže kúpiť melóny či nektarinky v zime a naopak v lete sú v regáloch mandarinky a keď sa trochu zozimí začnú strašiť čokoládoví Mikuláši. Rada by som mojim detičkám dopriala radosť z toho, že mandarinky u nás zavoňajú keď prídu Vianoce, že na melón sa môžeme tešiť až v lete. A tiež by som bola rada aby sme sa spolu naučili žiť viac v rytme s prírodou s tým, čo nám v danom období ponúka, uvedomiť si jej vzácnosť a aj to že pre väčšinu ľudí na svete ani len tá jedna palacinka nie je samozrejmosť.