oslava legendy svätého Martina

V ten novembrový deň sme sa stretli aj s kamarátmi v lese. Ja som išla popredu, aby som si v altánku rozložila divadielo, ktoré som o svätom Martinovi detičkám pripravila.

Bolo jedno mesto a bolo to už veľmi dávno. Narodilo sa tu jednej maminke malé babatko. Bol to chlapec a dali mu meno Martin. Martin sa mal k svetu a vyrástol v udatného chlapca. A tomu jedného dna otecko hovorí: " Milý Martin, máš už 15 rokov, si už veľký aby si sa mohol stať rytierom a slúžiť v armáde cisárovi. Dám Ti plašť, meč, čapicu a bieleho koňa ". A tak Martin odišiel ako vojak slúžiť do armády. Jazdil vždy na svojom bielom koni. Dni, týždne, roky ubiehali, medzitým dospel v statočného a udatného rytiera. Jedného dňa keď sa vracal domov, prechádzal lesom, začalo snežiť...započúval sa ako krehko vločky dopadajú na stromy, zem, prírodu okolo...snežilo čoraz viac a viac...Martin si pochvíli hovorí " bŕŕŕŕŕ to je ale krutá zima, už aby som bol v meste.

Keď prechádzal bránami mesta, sedel tam úbohý žobrák, triasol sa od zimy a hovoril " pomôžte mi prosím som hladný, smädný a je mi zima. Ĺudia okolo neho chodili no nik si ho ani len nevšimol, nik mu nepomohol...Ale Martin pristúpil bližsie a hovorí, " Síce tiež nemám ani jedlo ani pitie ale pomôžem Ti. " V tom Martin zoskočil z bieleho koňa, vytiahne svoj meč, rozsekne svoj plášť na polovicu a podaruje ju žobrákovi aby sa aspoň zahrial. Žobrák Martinovi poďakuje, " ďakujem Ti Martin, veľmi si mi pomohol." V tu noc sa Martinovi sníval sen, v ktorom sa mu zjavil anjel odetý do polovice plášťa, ktorú daroval žobrákovi. Tento sen bol pre neho znamenie, že svoj život zasvätí pomáhaniu chudobným a všetkým svojim priateľom, ktorí to budú potrebovať.

(V divadielku priletel anjelik so zapálenou sviečkou, od ktorej si všetky detičky odpalili plamienok a zapalili svoj vlastnoručne vyrobený lampiónik, prvý je vyrobený zo zavaraninového pohara na ktorý deti nalepili krepový papier a druhy je vyrobený nasledovne:  na balón nalepíme postrihaný pauzovaci papier alebo papier na pečenie, na ten sme nalepili jesenne listy a znovu prelepili pauzovacim papierom, ked papier stuhom balon sme praskli a dovnútra vložili zapálený kahanček)

Kým si všetky deti pozapalovali lampióny sme si spievali a na flaute zahrali pesničku " Moje malé svetielko, chcem aby svietilo, nikto mi a nezhasne chcem aby svietilo."

Potom sme sa vybrali po stopách Martina a hľadali sme podkovičky, ktoré nám v lese nechal schované v prútenom košíčku. Podkovičiek bol len polovičný počet ako bolo detí, aby sme sa navzájom podelili tak ako sa aj Martin podelil so svojim plášťom a naučili sa tak od neho štedrosti.

Oslava legendy Martina končila v tme prechádzkou po lese so zapálenými lampiónikmi.

(Budem sa snažiť urobiť o rok aj video dokumentáciu divadielka a celkovej atmosféry, aby bol zachytený autentický zážitok nielen divadielka ale aj atmosféry svetielok aj napriek tomu že nám poprchalo sme si to užívali a zakončili pojedaním našich lepeňákov, zahrievajúc sa nabaleným čajíkom v tme lesa )


 Teši m že detičkam sa príbeh pačil o čom svedčí aj to, že juli ešte takmer týždeň chodila doma s mečom ktorý si vyrobila z palice akože je Martin a ja som stvarňovala žobráka.
Boli sme pozrieť aj sochu svätého Martina v Dome Svätého Martina, čo som predtým ani len netušila že sa to spája práve s touto legendou tak som opäť vdačná detičkám, že som sa vďaka nim zase niečo nové naučila